Žabkin prvý blog

Keď vyšla pred dom, vietor zafúkal a rozvial jej dlhé hnedé vlasy. Zapla si preto zips na bunde a vykročila k inetke, ako volali internetovú kaviareň všetci ľudia z okolia.
Mala sa tam stretnúť s kamarátkou, ktorá študovala v Brne.

„Mala by som sa poponáhľať, ako nás poznám, ani tie dve hodiny nám nebudú stačiť.“

Martine autobus odchádza o tri hodiny, ale museli počítať aj s tým, že v nedeľu chodí MHD oveľa menej, ako cez týždeň.

Pri dome oproti inetke zbadala partiu mladých chalanov. Medzi nimi sa vynímala vysoká postava jej brata. Bol vyšší, ako ostatní, vyšportovaný, aj preto mal úspech u dievčat. Bol si toho vedomý, vďaka tomu mal vysoké sebavedomie. Mal svetlé vlasy, modré oči, ale nebol to typický blonďák. Jeho vlasy boli trochu tmavšie, ostrihané na ježka. Zastala, pozrela sa pozornejšie, a vtedy si to všimla. „Tak už chápem, prečo išiel von, a tak ochotne aj vyniesol smeti.“ V ruke držal cigaretu a v druhej mal plechovku piva. Keď ju zbadal, na chvíľu sa zasekol, ale potom sa pred kamarátmi tváril, ako keby nič. Nechcela mu robiť scény pred kamarátmi, veď ona sa s ním porozpráva doma. On predsa musí vedieť, že si ničí zdravie aj kariéru. Tomáš mal síce iba 15 rokov, ale už od malička hrával futbal, a bol v tom veľmi dobrý. Chodievali pravidelne na zápasy a turnaje, a veľakrát vyhrávali práve vďaka nemu. Zamračila sa, ale teraz s tým nemohla nič robiť, preto sa otočila.

Keď vošla do inetky, všimla si, že obidva počítače v prvej miestnosti boli obsadené. Inetka mala ešte vedľajšiu miestnosť, kde bolo asi 10 počítačov, ale ako kaviareň slúžila iba táto časť. Za barom stál čašník Jano, ktorého poznala z videnia, no vždy sa s ním bavila iba o tom, čo jej má naliať a aké je vonku počasie. Mala pocit, že že by sa chcel spýtať aj niečo viac, ale asi sa bál spraviť ďaľší krok. Práve mal nejakú prácu, preto ho nechcela vyrušovať.

Sadla si na stoličku pri bare a začala sa obzerať. Všade po stenách boli rozvešané fotky slávnych ľudí a medzi nimi boli rozmiestnené vtipné obrázky. V jednom rohu boli dva počítače, v druhom veľká kožená sedačka. Na sedačke práve sedela partia mladých ľudí, z ktorých poznala iba jedno dievča.

„Ahoj Rebeka, čo Ti môžem priniesť?“ opýtal sa čašník s miernym rumencom.

„Ananásový džús, prosím.“

Čašník prikývol a išiel jej pripraviť, o čo ho požiadala.

Rebeka mala čas znova rozmýšľať. „Na to, že robí túto prácu, je naozaj trochu nesmelý“, pomyslela si.

Zrazu počula ten známy hlas: „No ahoj, som rada, že si prišla.“

„To je pre Martinu typické, všade príde ako veľká hviezda“, pomyslela si Rebeka s úsmevom.. Jej čerstvo prefarbené hnedé vlasy mala rozpustené, siahali jej pod lopatky. Mala ich krásne rovné, a táto farba jej ešte viac zvýrazňovala jej bledohnedé oči.

„Ahoj, môžeš mi dať bielu Vineu, prosím?“

Kým jej čašník priniesol nápoj, v rýchlosti sa poobzerala. „Ďakujem“, povedala čašníkovi, pretože už pred sebou mala pohár s Vineou. Spýtal sa jej, ako sa má, čo má nové, a potom sa už Martina venovala Rebeke.

„Nepoznáš niekoho z nich?“ ukázala na partiu na kožennej sedačke.

„Iba to dievča napravo, už som si ich všimla“.

„Ja mám pocit, že jedného z nich poznám. A tá baba chodila s nami na základku, nie?“

„Áno, myslím, že do vedľajšej triedy.“

Vtom sa jeden chlapec zdvihol a prišiel ku nim.