Žabkin prvý blog

Ľudmila Podjavorinská
Žabiatko
Keď pršalo, mrholilo,
žabiatko sa narodilo,
žabiatko verי silné ani buk,
otvorilo sivé očká,
skríklo: „Mama, kŕk!“

A mamička, žabka milá,
veľmi sa mu potešila.
Zavolala zakrátko:
„Poďte, žabky, babky, tetky,
poďteže k nám na posiedky,
máme malé žabiatko!“

Hneď sa zbehli žabky-babky,
znášajú mu nové hábky,
košieľočky, čepčeky a periny,
i kolísku z trstiny.

Dokola si posadali,
žabiatku sa radovali:
v celej šírej močarine
nie je také krásne, milé
žiadne iné!

Vítajú ho škrekom-brekom:
„Akože ho, neúrekom,
akože ho nazveme,
čo s ním robiť budeme?“

Dohodli sa s kvikom-kvakom-kvak,
že ho nazvú Žaburiakom, tak!
Okúpu ho v močarine – kvak!
Povijú ho ako iné – tak!

Mamička len hlavou kýva
a do očiek sa mu díva:
„V celej šírej močarine
nie je také krásne, milé
žiadne iné!“

Staré žaby prisvedčujú – kvak,
že je veru, že je veru – tak.

„Papuľku má ani vráta – kvak!“
„Bude spevák ako tata – tak!“

„Očká veľké ako žiadne – kvak!
Čo neuvidí, neukradne – tak!"

„Ako sane nôžky malé – kvak!
Bude majstrom vo futbale – tak!“

Mamička len hlavou kýva
a do očiek sa mu díva,
kolíše ho na podbeli,
objíma ho od radosti
pred očami žabích hostí,
až ho bolí bok.

„Hneď ťa spapám od ľúbosti!“

Preľaklo sa žaburiatko – skok!
Nikdy viac ho nevideli.