„Ahoj, Teba som sto rokov nevidel. Ako sa máš? Vidím, že si si prefarbila vlasy. Vyzerá to veľmi dobre, táto farba sa Ti hodí k očiam.“
Martina sa k nemu otočila. „Mala som pocit, že Ťa poznám, len si neviem spomenúť, odkiaľ. A ďakujem.“
„Ty nevieš? Ja som Martin, Lukášov kamarát.“
„Aha jasné, už viem.. Toto je Rebeka, moja najlepšia kamarátka.“
„Ahoj“, povedala Rebeka a podala mu ruku.
„Ahoj, aj Teba si pamätám. Bola si s nami raz na jednom festivale.“
„Už si spomínam.“
„Nechcete si k nám prisadnúť?“
„Prepáč, ale musíme sa ešte porozprávať, a ja potom utekám na autobus do Brna. Chodím tam na školu, vieš.“
„No škoda, ale naozaj by som bol rád.“
„Vieš čo, môžeme sa tu stretnúť budúcu sobotu, dobre?“
„Ok, budem tu o tretej, môže byť?“
„Jasné. Tak ahoj.“
„Ahojte.“
„Ahoj“, povedala Rebeka a otočila sa k Martine.
„Nevidela som ho naozaj dlho, som rada, že sa tu objavil. On bol vždy zlatý, len ja som vtedy chodila s Lukášom, tak som si ho moc nevšímala. Som zvedavá, o čom sa s ním budem rozprávať“, povedala Martina.
„Veď sa s ním stretneš o týždeň. A Ty si nikdy nemala problém sa s niekým rozprávať. Len aby sa pri Tebe dostal k slovu. No ale teraz už rozprávaj, čo nové u Vás doma?“ preskočila Rebeka na inú tému.
„Ale, ako vždy. Brácho zase niekde lieta, a naši sedia pri telke. Ja neviem, prečo občas nejdú niekde na výlet. Oni nie sú ako Vaši, tí vkuse niekde lietajú.“
„To vieš, mama má rada prírodu, tak musí behať po lesoch. No, otca síce do toho musí niekedy prehovárať, ale obidvaja robia kompromisy. Veď som si z neho už začala robiť srandu, že mu rastie pivné bruško. Bráni sa, že chlap bez brucha nie je chlap, ale našťastie má iba malý náznak bruška. No ale poznáš ho, je trošku lenivý, takže niekedy vyhrá on, a z dvojhodinovej prechádzky je dvadsať minút.“
Obidve sa zasmiali.
Vtom do inetky prišla Lucia, Rebekina mladšia sestra.
„Ahoj Martina, ako sa máš?“
„Dobre. Čo Ty? Ešte stále sa Ti páči ten chlapec? Ako sa volá? Marek?“
Lucia sa začervenala. „Áno, Marek. A áno, ešte stále sa mi páči.“
„Deje sa niečo?“, spýtala sa Rebeka.
„Mamina chcela vedieť, či pôjdeš s nami do kina na ten film. Pôjdeme o piatej.“
Rebeka sa pozrela na nástenné hodiny zavesené nad barom. „Nie, pôjdem s Maťou na Nivy, a nestihla by som to. Tak si to pozriem inokedy, možno o týždeň s Maťou. Čo Ty na to?“
„Ok, pôjdeme v sobotu večer, a možno zoberieme aj Martina s nejakým kamarátom“, kývla hlavou k partii na sedačke.
„To sa ešte uvidí. Tak si to užite.“
„Dobre. Tak sa maj krásne a niekedy sa ukáž aj u nás“, povedala Lucia Martine, a otočila sa na odchod. „Ozaj, ešte ma napadlo“, prešla do šepotu, „teraz som videla Tomáša. Vedela si, že s partiou fajčí a pije? To je strašné, asi to poviem našim.“
„Áno, videla som ho po ceste sem. Ale našim nič nehovor, najprv sa s ním porozprávam ja. Možno mu prehovorím do duše, nechcem, aby sa kvôli nemu trápili. Sľúbiš mi to?“
Netvárila sa nadšene, ale nakoniec súhlasila. „No dobre, nechám to na Teba.“
„Tak teda ahoj.“
„Dobre, ahojte.“
„Tvoja sestra sa na Teba vôbec nepodobá. Aj črty má iné, je blondína, modrooká.. A hlavne veľmi bláznivá oproti tomu, aká si bola v jej veku Ty.“
„To vieš, ja v jej veku som sa starala o dvoch súrodencov. Mala som vtedy syndróm staršej sestry, vždy som sa snažila na nich dávať pozor. Ona už nemá niečo také na starosti.“
Rebeka si spomenula na jeden večer, keď mala Rebeka, tak ako teraz Lucia, jedenásť rokov. Rodičia chceli ísť do kina, preto bola Rebeka doma a dávala pozor na súrodencov. Tomáš mal vtedy 9 a Lucia 5 rokov. Pozerali televízor, potom zavelila odchod do postelí. Tomáš odišiel sám, predtým sa ešte umyl, ale na Luciu ešte musela dozerať, a Lucia si vtedy vynútila rozprávku. Musela sa usmiať pri tej predstave, bola už veľká na rozprávku pred spaním, ale stále rada snívala, a keď teda mala príležitosť, nenechala si ju ujsť.
Komentáre
zabka
angie
inac, ja netusim, kolko bude mat Rebeka casti a ake dlhe prestavky budu medzi jednotlivymi dielmi, takze tazko povedat, kedy si to precitas.. :)
ahoj
zuzu
nabuduce budem vediet..
:-)
Zuzu
:-)
Zuzu
:-)
A CO DALEJ?